Ako žiť a nezblázniť sa? Na túto otázku dáva začínajúcim aj „pokročilým“ rodičom odpovede autorka, ktorej prednášky bývajú plné poslucháčov, pretože o obyčajných ľudských veciach hovorí zrozumiteľne a s nadhľadom. Jej rady pochopí každý, kto chce. Všetkým rodičom ponúka šlabikár výchovy, v ktorom okrem praktických návodov uvádza na príkladoch zo života, ako riešiť rôzne situácie pri výchove, pričom rovnako spravodlivo vníma správanie detí aj rodičov. Pre rodičov bude len bonus, ak ich kniha presvedčí, že vychovávať znamená predovšetkým milovať a myslieť.

Ukážka z knihy: Ako žiť a nezblázniť sa

HOVORÍME O CITOCH

Chceme mať dobré, milé a citlivé dieťa, ale robíme všetko, aby bolo:

-bezohľadné

-ľahostajné

-nepozorné voči svojmu okoliu,

-bezcitné 

-sebecké

Bola som raz na Slovensku.

V izbe nás bolo s rodičmi a ich dieťaťom šesť, ale bolo tam iba päť stoličiek. Osemročný chlapes sa posadil hneď prvý. Matka zostala stáť. A otec? Nič. Na pokyn "Choď, prosím, po ďalšiu stoličku" syn povedal: "Nejdem." A matka? Sama priniesla malú stoličku a pokorne sa na ňu posadila k nohám ostatných.

A v českom autobuse?

Školák sedí, matka stojí a v rukách má ťažkú tašku. Dieťa beží do dverí prvé. Jeho batoh niekto odnesie, ono má prednosť.

Stretla som svoju spolužiačku, dnes babičku veľkého chlapca. Niesla nákupy, až sa prehýbala. A chlapec? Kopal do kameňov a na chrbte nemal nič. Hovorím: "Nazdar, to je vnúk? "Áno, to je náš Aleško." Vravím: "A on je chorý?" "Preboha!" vydesila sa babička. "Vyzerá zle?" Útočím ďalej: "Načo má ruky a kde má batoh s nákupom? Prečo to nosíš ty?" Odpoveď bola lapidárna: "Veď to poznáš, dnes je to tak. Nech si deti užívajú život."

Tieto deti budú mať o niekoľko rokov svoje deti a povedú náš národ. Obetavá matka alebo babka má venovať dieťaťu čas a mať nápady na zábavu, ale nikdy nesmie slúžiť. Devízou lásky je služobná poslušnosť a zebezpečovanie pohodlia malým. Sú roztomilí a vedia si dospoelého človeka rýchlo osedlať. Také dieťa bude v mnohých prípadoch neschopné postarať sa o seba a svojcih potomkov, všetko bude vnímať ako nespravodlivú záťaž, ako životnú smolu, že sa všetko nerobí samo.

Je to rovnaké ako vo vzťahu dospelých. Ak je muž voči svojej žene hrubý, bezohľadný, sebecký a ľahostajný k jej trápeniu, nová žena sa veľmi mýli, ak si predstavuje, že k nej sa bude správať pekne. Bude, ale iby dovtedy, kým nebude mať svoju pozíciu upevnenú a ženu k sebe pripútanú. U detí je to rovnaké. Babička, ktorá nevníma, že si štvorročný vnúčik robí, čo chce, ktorá plní každé jeho prianie a neuvedomuje si, že jej želania sú malému clekom ľahostajné, môže byť veľmi dobrá a milá žena, citlivá voči okoliu, povoľná a precovitá, ale formovaniu detskej osobnoisti neprospeje. Ona necíti, že vedie dieťa k necitlivému prejavu.  

Bezohladnosť a surovosť v konaní nevnímame v predškolskom veku, lebo každý prejav ospravedlňujeme a hodnotíme dieťa tak, že je veľmi poslušné. Prečo? Pretože mu nič neodopierame, vo všetkom mu vyhovieme a už vopred mu vtvárame také podmienky, aby neprotestovalo. Malé stvorenie si všetko ukladá ako peniaze do pokladničky a vypustí to zo seba v období puberty. tam sa ako úder objavia nečakaná zlomyselnosť, drzosť, vulgárny odpor voči autorite, zloba pri požiadavke poslušnosti. Prejavy niektorých silnejších typov so slabým genotypom prechádzajú až do siláckej útočnosti. Slzy matky syna vychovávaného pokornou matkou nikdy nedojmú, práve naopak. Pociťuje radosť zo svojej sily, cíti, že ováda náladu celej rodiny, a prežíva víťazstvo.

My dospelí nevieme včas posúdiť nafúkanosť štvorročného dieťaťa. Rysy surovej nadradenosti vnímame až v štrnástich alebo v pätnástich rokoch. tam sa zhodneme: Je to zlostný chlapec, ktorý týra svoju matku. Chyba. Mal iby rizikové gény a slabú, pokorne slúžiacu mamu.

Z takej poslušnej mamy bude ešte pokornejšia babička a jej podriadenosť voči vnúčaťu porastie s jej túžbou po užitočnosti a láske. Má utkvelú predstavu, aby sa na babičku nerozhneval. A je to.

Choroba v rodine a citové postoje

"Mama leží, stále ju bolí brucho. Otec išiel na pivo."

Rodičia sú chorí, čo s dieťaťom? Pokiaľ nejde o nič vážne, má sa dieťa už v predškolskom veku učiť starať o druhých. Čo nevie, to môžeme usmerňovať aj z postele. Niekedy sú to nepodarené pokusy, ale nakoniec dokáže nájsť čistú bielizeň, uterák na obklad, odniesť použité hrnčeky. Jeho pozícia sa mení. Je zrazu veľké a veľmi dôležité. Samo rastie vo svojcih očiach a vidí obdiv u dospelých. A večer ešte prichádza pochvala: "Ako nám tá naša malá nemocnica pekne fungovala."

Dieťa s horúčkou a bolesťou vyvoláva u normálnych rodičov starosti, účasť a snahu dieťa povzbudiť  a zabaviť. To isté však musíme  naučiť aj dieťa v prípade nevoľnosti dospelých. Práve v tomto období sa zakoreňuje základ skutočnej a nehranej citlivosti, schopnosť prežívať cudzie nešťastie, pomáhať v núdzi a bolesti. Povieme si, že dieťa je ešte malé. Kedy však bude tak akurát, aby sme v ňom mohli zasiať semienko citu? Nikdy. Naučí sa žiť samo pre seba a vnímať nás ako svoj služobný personál. Naučí sa prijímať naše city ako samozrejmosť s pocitom,

že je malé a nie je to jeho vec.