Akoby nestačilo, že sa zapletiete so ženáčom. Ešte aj vaša najlepšia kamoška sa s ním zapletie. Za vašim chrbtom :-)

Ukážka z knihy: Luxusný prešľap

Poučili sme sa a kolektívne scelili, odhodlali sme sa riskovať a teraz sa nám to začalo vyplácať. Rástli sme síce pomalým tempom, ale rástli.

Upevňovali sme si svoju pozíciu, skupovali sme menšie firmy a tým dávali najavo, že sme tu a že si na nás treba dávať pozor.

A teraz, pred pár mesiacmi, sme odkúpili umierajúcu firmu pána Martina Vránu a zabezpečili si tak znova o čosi vyššie postavenie.

A jemu peknú kôpku eur.

Teda - skôr KOPU.

Hovorila som vtedajšiemu šéfovi, že by sme mu nemali dávať AŽ toľko, no nepočúval ma.

A možno aj dobre.

V opačnom prípade by teraz sám pán Vrána nestál predo mnou a neprevŕtaval ma pohľadom. Začínal mi byť poriadne nesympatický, neviem prečo a neviem čo, no niečo dosiaľ nekonkrétne mi na ňom neprekážalo.

A to poriadne.

Prekážal mi on ako taký, prekážala mi jeho prítomnosť v mojom malom priestore, to, že dýchal ten istý vzduch ako ja, aj to mi prekážalo.

Že tam tak sebavedomo stál a arogantne sa usmieval, že pôsobil tak neohrozene a sebaisto, že z neho vyžarovala sila a jasný odkaz, že tu je pánom ON.

Uvedomila som si, že som práve na tohto človeka chytila alergiu.

Bytostnú.

"Nehnevajte sa, mám naozaj veľa práce," povedala som pevným hlasom, možno trochu ostrejšie než si daná situácia vyžadovala.

"Samozrejme. Už viem, kde vás nájdem."

"Hocikedy, pán Vrána," ironicky som sa usmiala a otočila sa na kancelárskom kresle chrbtom k nemu.

Keby som vtedy bola bývala vedela čo ma s týmto človekom všetko čaká, nikdy ba som nepoužila slovo "hocikedy."

Dokonca by som si s Martinom Vránom nikdy nepotykala, nepustila by som ho do svojho života, nevenovala by som mu jedinú svoju myšlienku.

No keby bolo keby...

O dva týždne sme si predsa len potykali.

Lebo mi to prišlo ako správne a vhodné. Ľahšie sa mi pracovalo, keď som si s ľuďmi, s ktorými som denne v kontakte, tykala.

Aj pokiaľ sa jednalo o šéfa.

Aj pokiaľ sa jednalo o šéfa, ktorého som nemohla vystáť. 

Aj pokiaľ sa jednalo o šéfa, o ktorom už len keď sa rozprávalo, mne stúpal tlak a vyhadzovali sa mi vyrážky.

Všetko jedno.

Vtedy som pochybila prýkráť.

"Môžeme si tykať, nie? Ja som Viky," natiahla som k nemu sebavedomo ruku a oslňujúco sa usmiala.

"Ehm, samozrejme. Prečo nie? Martin, ahoj," stisol mi dlaň vo svojej a sklonil hlavu.

"Fajn, to by sme mali," vyhlásila som a snažila sa nevšímať si jeho červené líca, ktoré ma zaskočili.

Ten chlap sa červená?

Predo mnou? Pred ženou a svojou podriadenou?

Takmer som sa rozosmiala.

Bolo to zlaté, také chlapčenské, milé.

Podala som mu kôpku papierov pre ktorí si pôvodne prišiel a nechala ho bleskovo odísť.

Až som sa čudovala, že mi v kancli nevzbĺkla podlaha, tak odtiaľ mydlil.

A viac sa neukázal.

Príležitosť znova sa stretnúť sme mali až o niekoľko dní, na firemnom posedení. Dvaja naši zamestnanci odchádzali do dôchodku a my sme ich takto pekne kolektívne vyprevádzali...