Má svojské metódy a jeho pracovným nástrojom je šikovný jazyk. Je to najlepší opravár vzťahov a osobný kouč, akého si môžete najať. Pracuje pre Kliniku lásky a jeho nenávisť k názvu firmy je rovnako silná ako jeho láska k alkoholu. Nosí kvalitné saká, baví ho hazard a na želanie vám uvarí čokoľvek. Svet by mu mal ležať pri nohách, no tento svet má očividne niečo proti nemu. Pravidlo Nikdy sa nezamiluješ do klientky doteraz rešpektoval. Zmení to ona?

Úryvok z knihy:

Oprela si o čelo pohár zarosený od vychladeného vína a usmiala sa. „Ty máš na všetko nejakú múdru odpoveď, však?“

„Toto konkrétne povedal tuším Woody Allen. Ale áno. Živím sa tým, že mám na všetko nejakú múdru odpoveď. Je to moja práca.“

„A ide ti to dobre, však? S peniazmi problém nemáš?!“ spýtala sa s provokačným úsmevom.

„Ono to nie je také zložité, dávať druhým ľuďom rady, ako majú žiť svoje životy. Oveľa zložitejšie je vedieť, ako žiť ten vlastný.“

„A ty máš s týmto nebodaj problém?“

Môj chrbát opustil operadlo. Naklonil som sa k nej. „Obrovský.“

Naklonila sa ku mne. „V otázkach milostných?“

„Keby len...“

„Potrebuješ terapeuta?!?“ povedala takým spôsobom, že som nevedel, či sa ma pýta, či mi to oznamuje, alebo či mi to prikazuje.

„Ktovie?! Možno aj áno. Mne však nemá šancu pomôcť nikto. To je na tom všetkom to najhoršie.“

„A to už prečo?“

„Pretože by som sa po celý čas jeho úpornej terapeutickej snahy nemohol zbaviť pocitu, že na jeho mieste by som podal oveľa lepší výkon.“

„Nie ste vy tak trochu namyslený, pán Doktor?“ povedala za iskrenia zreničiek.

„Zrejme áno. Trochu. To už je tá daň, s ktorou sa človek musí zmieriť, keď je v niečom najlepší.“

„Páči sa mi tvoje sebavedomie.“

„V tomto prípade by to naozaj takto bolo. Nejaký frajer by sa ma snažil rozriešiť a ja... ja by som ho iba dookola prerušoval a opravoval, že kamarát, takto na to predsa ísť nemôžeš, to je celé zle...“

Usmiala sa a zatočila sa na zadku.

„Čo ti poviem? Je to choroba z povolania,“ doplnil som a natiahol som si kosti.

„A prečo to musí byť ON?“ spýtali sa jej vlhké pery.

„Prosím?“

„Prečo sa radšej nechceš zveriť do rúk JEJ?“ spýtali sa jej príliš blízke vlhké pery.

„Komu jej?“

„No napríklad mne.“

Ostal som ticho. Musel som si tie posledné dve vety rozmeniť na drobné. Musel som rozlúštiť všetky zmysly, ktoré mohli byť ukryté v kontexte.