Každý normálny človek má aspoň jedného kamaráta či kamarátku. Niekedy sa z nich stanú manželia, niekedy manželky, občas ostanú kamaráti kamarátmi. Hovorí sa, že čím ich je viac, tým je život ľahší, no nie vždy je to tak - často idú riadne na nervy. Zvládnuť výstrelky roztopašných kamarátov si vyžaduje riadnu dávku trpezlivosti, dokonca sa môže stať, že svojimi hlúpymi nápadmi doženú až k samovražde. Potom už iba rozpačito stoja nad hrobom, nechápavo krútia hlavami a stále dookola si kladú otázku: Kto za to môže? Nikto nechce byť vinníkom, nikto nechce niesť zodpovednosť za smrť kamaráta, nikto nechce cítiť vinu, ale nie každému sa to podarí. Životné cesty sa občas tak nečakane skrížia, osudy ľudí tak neuveriteľne prepletú a skomplikujú, že sa aj z obyčajnej náhody môže stať prípad. Napokon musia prísť detektívi Krauz a Chosé a pomôcť pri hľadaní pravdy. Nájsť ju môžu, to dokážu, ale zbaviť niekoho viny – na to právo nemajú. Niektorým kamarátom sa odpúšťa ťažko a nevinným sa nedá odpustiť vôbec.

Ukážka z knihy: Nevinným sa neodpúšťa 

Do Chorvátska chodili už roky. Gojkov dom ich privítal ako každý rok previsnutými muškátmi cez balkón a roz­pálenou zámkovou dlažbou pred garážou. Vystúpiť z auta bosou nohou znamenalo koledovať si o popáleniny druhé­ho stupňa. Dom našli v takom istom utešenom stave, ako ho minulý rok opustili. Gojka tiež.

„Májku pičku, dobro došli! Fetar! Roman! Lusija! Kako rad vás vidím!" privítal ich starý Gojko, dal im kľúče, uká­zal im, kde je demižón s rakijou, a už sa chcel porúčať. V kuchyni sa zháčil a s vážnou tvárou ukázal na ceduľku prilepenú na dverách chladničky nenápadnou magnetkou.

„Keby horelo, voláte toto číslo - hasiči," ukázal na prvý riadok na ceduľke. „Keby vás vykradli, voláte toto číslo, keď si zlomíte nohu, voláte toto číslo, a keby vás znásilňo­vali, baby," uškrnul sa na ženskú časf dovolenkárov, „volá­te mňa. Tiež si chcem cez prázdniny užiť. Tak šťastnú a ne­rušenú dovolenku, Slováčkovia moji milení," rozlúčil sa a nechal ich dovolenkovať.

Peter Lipan si už dávno zvykol, že v Chorvátsku je z neho Fetar, iba keď mu chceli skomoliť priezvisko na Li- panič,ohradil sa. Jeho mladá priateľka Lucia sa neohradzo­vala ani proti komoleniu mena na Lusija, ani proti chlip­ným dovolenkovým pohľadom, dokonca sa nebránila ani chlipným diskotékovým dotykom, za čo si od Fetra, ale aj od celej partie neraz vyslúžila ostrú kritiku. Ale kritika pri­šla vždy až ráno a v rámci vytriezvovania s fľašou ľadové­ho piva sa dala vydržať. 

Keď už toho bolo priveľa, odbila ich: „No čo je vám!? Čo ste? Sme na dovolenke, nie? To vás zase na mňa po­štvala Soňa? Alebo ste zostarli aj vy? Chcem sa baviť, je tam toho..."

Bolo tam toho - a Peter jej výstrelky na dovolenkových diskotékach ťufmácky znášal, hod ťuťmák nebol. Iba sa nechcel na dovolenke hádať, tak ju nechal, nech sa vybláz­ni, Vzal si na dovolenku o deväť rokov mladšie dievča - v tridsaťpäťke je takýto vekový rozdiel ešte stále výrazný. Možno po šesťdesiatke je jedno, d muž. má šesťdesiatdeväť a žena šesťdesiat, už vysielajú na rovnakej vlne. ale v tri­dsaťpäťke nie. Dvadsaťšesťročné dievča si chce užívať. Aj na dovolenke. Vlastne predovšetkým na dovolenke, s tým musí každý tridsaťpäťročný starý chren rátať.

Peter otvoril kufor auta a vyložil batožinu. Bol prvý, ostatní ešte lozili po dome a kochali sa, akoby ho videli prvý raz. Videli ho už piatykrát, už piaty rok za sebou, lebo nič lepšie, nič lacnejšie než Lucia neobjavili ani v in­zerátoch, ani v cestovkách. Lucia mala pri výbere najväčšie šťastie, bola z nich najmladšia, najakčnejšia, živé striebro.

„Luci, poď mi pomôcť, vyložíme sa!"

„Už idem, počkaj, iba si lognem z tej jeho grckavice!" za­kričala z balkóna.

„Je to rakija," zašomral si popod nos Peter a dalej vy­kladal.

Peter bol s vykladaním batožiny hotový prvý, lebo bol najrýchlejší, najpohotovejší a na presuny v plnej poľnej zvyknutý, vycvičený. Peter Lipait bol policajt, nie hocijaký policajt - bol detektív z oddelenia lúpeží a kanceláriu mal iba o osem dverí ďalej od stoštyridsaťjednotky.