Hľadať

 Nákupný košík je prázdny.

Nakúpte za 49,00 € a máte dopravu ZDARMA
Prihlásenie
Zabudli ste heslo?

Ešte nemáte účet? Zaregistrujte sa. Registráciou získate:

  nákup bez nutnosti vypĺňania údajov
  prehľad o stave objednávok
  vernostný program

Registrácia
info@preskoly.sk
Kategórie
  Knihy beletria Beletria Krimi, detektívky

Básnik

od Dominik Dán z vydavateľstva Vydavateľstvo Slovart s.r.o. dot 2013 SK jazyk

Básnik

od Dominik Dán z vydavateľstva Vydavateľstvo Slovart s.r.o. dot 2013 SK jazyk

Autor: Dominik Dán
Vydavateľstvo: Vydavateľstvo Slovart s.r.o.
Rok vydania: 2013
Rok poslednej dotlače: január, 2014
EAN: 9788055610641
Počet strán: 336
Typ tovaru: Viazané knihy
Jazyk: slovenský
Rozmery: 130x210 mm
Žáner: Detektív+thriller
Formát: A5
ISBN: 978-80-556-1064-1
Tovar posielame do 3 pracovných dní
Objednajte dnes do 13:30 a tovar pravdepodobne odošleme v utorok 24.5.2022
Bežná cena 12,95 €
-21%
Naša cena 10,21 €

Viac o knihe Básnik (Dominik Dán)

Na začiatku svojej kariéry detektíva oddelenia vrážd bol Krauz vystavený tvrdej skúške. Jeho zmysel pre spravodlivosť bol konfrontovaný s vtedajším právnym systémom a s výkladom spravodlivosti podľa socialistických právnych noriem deformovaným mocenskými praktikami. Po skončení akcie Rusalka, keď sa svojvoľne rozhodol pomôcť manželkinej spolužiačke Dane nájsť svojho otca v cudzine, dostal na výber. Krauz sa rozhodol. Rozsekol svoj gordický uzol a rozhodol sa ostať na oddelení vrážd. Lenže to ani Burger a ani elév Krauz netušili, že ich o pár dní čaká prípad, ktorý preverí nielen ich odborné schopnosti, ale aj najdôležitejší princíp spolupráce detektívov – dôveru. Z detektíva Krauza sa stane podozrivý zo spáchania série vrážd mladých dievčat. Pomôcť mu môže iba kolega, ktorý mu aj napriek kontroverzným dôkazom ostane verný, a vrah – básnik, ktorý ukradnutými básňami manipuluje všetkým a všetkými.

 

 

 

 

 

 

Ukážka z knihy: Básnik

 

Až teraz sa vydesila, lebo použila silu všetkých svalov a mala ich mimoriadne vytrénované, ale nezmohla absolút­ne nič. Ostala tak, ako bola, bezmocne roztiahnutá ako žaba.

„Zdena," pokorne oslovila najväčšiu šoumenku v partii, „vyhrala si, uznávam, je to dobré, vydesila si ma. Už mi to dajte dolu z hlavy a môžete sa rehotať. Dám si teda s vami jeden pohárik, tak sa neserte, baby, a dajte mi to dolu!"

Už hovorila miernym tónom, ale posledné slová dajte mi to dolu skoro zarevala, lebo sa už o ňu pokúšala klaustro- fóbna panika, hoci ňou za normálnych okolností netrpela.

Z posledných síl skúsila ešte zatrepať rukami a nohami, ale nepomohla si. Jej úsilie vyšlo nazmar, iba čo si v kukle vydýchala vzduch a začínalo jej byť teplo a nevoľno. Chvíľu iba dychčala a snažila sa upokojiť. Pochopila, že takto nič nedosiahne, a tak sa iba uvoľnila, vydaná na milosť a ne­milosť niekomu, kto mal prísť. Musel prísť, veď ju takto ne­nechajú naveky.

Prišiel.

Nepočula ho prichádzať, iba zacítila, ako sa jej dotkol krku. Mykla sa, akoby do nej vpustili elektrinu. Reflexívne odvrátila hlavu. Naozaj sa vydesila.

„No konečne, ty krava..."

Prsty jej jemne odmotali motúz na krku a stiahli kuklu.

Chcela sa na nich osopiť, že tento druh humoru neuzná­va, že to trochu prepískli a že si to s nimi vybaví, a že...

Neosopila sa, nevydala ani hláska, lebo do očí sa jej za­bodli dve ihlice, prenikli jej až do mozgu a bolesť bola taká intenzívna, až jej vyrazila dych.

„Auu..." vzdychla a zaťala zuby.

Pokrútila hlavou, ale bolesť neustúpila, nemohla jej ujsť. Bodajúcim ihlám nedokázala uniknúť. Žmúrila a zo zovre­tých viečok sa jej prepasírovali prvé slzy.

„Vypnite to, debili!" zasyčala na vtipné spoluhráčky, keď pochopila, že to nie sú ihlice, ale ostré svetlo zavesené tes­ne nad jej hlavou. „Tak už to vypnite, baby, naozaj to bolí!"

Konečne mohla ako-tak pootvoriť oči a rýchlym boles­tným žmurkaním ich vysušila natoľko, že začala vidieť. Videla čierne ruky, ako odťahujú stojan s reflektorom za jej hlavu, a konečne začula aj prvý zvuk - škrípanie kovové­ho stojana na betónovej dlážke. Svetlo sa okamžite stlmilo a miestnosť sa zahalila do milosrdného mäkkého pološera. Ešte párkrát zažmurkala a konečne videla všetko.

Možno by bolo lepšie mať na hlave kuklu a nevidieť nič.

Ležala v pivnici. Uvedomila si to okamžite, ako nasala zatuchnutý vzduch nasiaknutý vôňou vlhkých kameňov. Aj na chate mali kamennú pivnicu, otec bol na ňu veľmi hrdý a často sa pred návštevami chválil, ako dobre urobil, že sa nedal nahovoriť na obyčajnú betónovú, ale investoval a dal si ju urobiť z kameňa. Odmalička poznala vôňu vlh­kého pivničného kameňa, nemohla sa pomýliť.

Nemohla sa pomýliť ani v hodnotení svojej situácie. Bolo to vážne. Pokúsila sa pozrieť nabok, ale videla len igelito­vú stenu sotva pol metra od hrany stola. To isté na druhej strane. Igelit z nejakého starého fóliovníka ju obkolesoval koldokola. Kým sa vrátili čierne ruky, stihla ešte nadvihnúť hlavu a zbadala si zápästia. Konečne pochopila, čo ju tak pevne držalo na stole - železné obruče! Ležala na stole ako na dereši a presne ako na dereši ju k nemu pútali ozajstné železné obruče. Cítila ich na členkoch, kolenách, okolo pásu, na zápästiach, na lakťoch a...

Spoza hlavy sa k nej priplichtili čierne ruky a posledná obruč jej objala krk - koniec obzeraniu.

„Zdena..." zaprosila, „alebo kto ste... Prosím vás, pusti­te ma! Čo to má znamenať? O čo tu ide?"

Posledná obruč okolo krku ju znehybnila úplne - ostali jej už iba oči, nimi ešte mohla slobodne pohybovať.

„Prosím vás..."

Stále neodpovedal.

Zápasiť s obručami nemalo zmysel, asi ani kričať. Pár­krát sa zhlboka nadýchla a prinútila sa uvažovať. Dosť ná­mahy jej dalo zvládnuť paniku, ale zvládla ju. Nemala inú možnosť, len čakať, čo sa stane.

Igelitová stena sa zatriasla, rozostúpila sa a nahol sa nad ňu. Konečne ho zbadala - naschvál sa nahol do jej zorné­ho poľa.

Celkom fešák, bol to chalan z parkoviska. Chalan by bol v poriadku, ale to, čo mal oblečené, ju vydesilo. Nemal čier­ne ruky - boli to hrubé čierne rukavice povyše lakťov. Na krku mu visela hrubá biela gumená zástera, kam až siaha­la dolu, to nemohla vidieť. 

„Ahoj! To si ty? Z parkoviska, čo?" uľavilo sa jej. Nepove­dal nič, iba sa usmial. „Pomohla som ti, pamätáš?" pokúša­la sa nadviazať rozhovor. „Počúvaj ma," zaprosila, „chvíľu ma počúvaj, dobre? Pusť ma a porozprávame sa. Ty určite niečo chceš a ja ti to môžem dať aj bez tohto, chápeš? Tak ma, prosím ťa, pusť a určite sa dohodneme."

Zase nijaká odpoveď, iba sa usmial. Čudne, usmieval sa akosi nadol, ovísali mu kútiky úst.

Zdvihol ruku a až teraz sa naozaj vydesila. Mal v nej veľ­ký mäsiarsky nôž.

„Tak toto..." nevládala dopovedať, iba vyvaľovala oči na blížiaci sa nôž. „Tak toto naozaj nemusíš! Počúvaš ma? Toto nemusíš, ja ti dám dobrovoľne! Aj mne to už chýba, ver mi! Nemala som to, ani nepamätám," klamala. „Nemám chalana, som sama, mohli by sme to dať dokopy, čo povieš? Odviaž ma a ja ťa spravím... Chceš fajku alebo kompletku? Povedz si sám a ja ti to spravím, ako si to ešte nikdy nemal! Odlož ten nôž, prosím ťa, a daj mi šancu predviesť ti, čo do­kážem, budeš sa čudovať. Hrám volejbal, som ako pružina a vydržím kefovať hodinu v kuse, budeš v siedmom nebi, sľubujem!"

Nahol sa nad ňu a zahľadel sa jej do očí. Konečne preho­voril.

„Dianka, rád by som ti povedal, aby si sa nebála, že ťa to nebude bolieť, ale bude..."

Keď sa jej nôž zarezal do mäsa, začala vrešťať. Vrieska­la dlho.


 

5,0 z 5 (2x)

Recenzie

Zatvoriť
Beata M. 14. október 2021
Jarmila S. 11. február 2021
Sústreď sa na vraždu od Karsten Dusse
Knihy so zľavou

Naposledy prezerané Zrušiť históriu

Básnik (Dominik Dán)