Básnik

Básnik je napínavý krimi-thriller od Dominik Dán, ktorý čitateľov zavedie do zákulisia oddelenia vrážd v čase, keď komunistický režim na Slovensku pomaly, no neisto dožíval. Príbeh sa odohráva koncom 80. rokov a zachytáva detektíva Richarda Krauza v jednej z jeho najťažších skúšok – nie ako vyšetrovateľa, ale ako podozrivého.

Záhadný vrah – básnik – posiela Krauzovi ukradnuté verše ako chladnokrvné indície k vraždám mladých dievčat. Kým sa tím snaží dešifrovať jeho posolstvá, dôkazy sa začínajú hromadiť práve proti Krauzovi. V momente, keď sa zrúti dôvera, zostáva mu jediný spojenec – kolega, ktorý mu napriek všetkému verí. A paradoxne aj sám vrah, ktorý svojimi básňami drží v rukách kľúč k celému prípadu.

Prečo si Básnika všimnúť

• Atmosféra socializmu: Dej zasadený do roku 1988 autenticky zachytáva dobu sviecových demonštrácií, všadeprítomného dohľadu ŠtB a morálnych kompromisov, ktoré si vtedajší systém vynucoval aj od príslušníkov kriminálky.
• Osobná sázka: Na rozdiel od typickej detektívky je tu vyšetrovateľ zároveň podozrivým – čo posúva napätie na úplne inú úroveň.
• Milión predaných kníh: Dominik Dán patrí k najčítanejším slovenským autorom – autor prekonal hranicu milión predaných kníh a jeho Dánovky si získali oddanú základňu čitateľov naprieč generáciami.
• Filmová tradícia série: V roku 2016 bol natočený film Červený kapitán podľa rovnomennej knihy , čo dokazuje silný dramatický potenciál Dánových príbehov.

O autorovi

Dominik Dán je pseudonym slovenského spisovateľa detektívnych románov. Autor začal komunikovať s verejnosťou cez rozhovory v elektronických médiách, v ktorých potvrdil, že je z radov kriminalistov – čo jeho príbehom dodáva autentickú znalosť prostredia. Knihy sú zaradené do rôznych časových období, od osemdesiatych rokov minulého storočia po súčasnosť, v ktorých detektívi z oddelenia vrážd riešia prípady, ktoré otriasli slovenskou spoločnosťou.

Miesto v sérii

Básnik je druhým dielom v chronologickom poradí série Dánovky. Keďže táto kniha priamo nadväzuje na knihu Uzol, pre plnohodnotný zážitok z čítania sa odporúča čítať ich v chronologickom poradí. Pokračovaním je román Nežná fatamorgána.

Pre koho je Básnik určený

Román si nájde cestu k fanúšikom slovenských kriminálnych príbehov, milovníkom psychologických thrillererov s historickým pozadím aj k tým, ktorí objavujú Dánovky prvýkrát. Vhodný je aj ako darček pre každého, kto si zaobstaral Červený kapitán alebo iné tituly zo sveta detektíva Krauza.

Ukážka z knihy: Básnik

Až teraz sa vydesila, lebo použila silu všetkých svalov a mala ich mimoriadne vytrénované, ale nezmohla absolút­ne nič. Ostala tak, ako bola, bezmocne roztiahnutá ako žaba.

„Zdena," pokorne oslovila najväčšiu šoumenku v partii, „vyhrala si, uznávam, je to dobré, vydesila si ma. Už mi to dajte dolu z hlavy a môžete sa rehotať. Dám si teda s vami jeden pohárik, tak sa neserte, baby, a dajte mi to dolu!"

Už hovorila miernym tónom, ale posledné slová dajte mi to dolu skoro zarevala, lebo sa už o ňu pokúšala klaustro- fóbna panika, hoci ňou za normálnych okolností netrpela.

Z posledných síl skúsila ešte zatrepať rukami a nohami, ale nepomohla si. Jej úsilie vyšlo nazmar, iba čo si v kukle vydýchala vzduch a začínalo jej byť teplo a nevoľno. Chvíľu iba dychčala a snažila sa upokojiť. Pochopila, že takto nič nedosiahne, a tak sa iba uvoľnila, vydaná na milosť a ne­milosť niekomu, kto mal prísť. Musel prísť, veď ju takto ne­nechajú naveky.

Prišiel.

Nepočula ho prichádzať, iba zacítila, ako sa jej dotkol krku. Mykla sa, akoby do nej vpustili elektrinu. Reflexívne odvrátila hlavu. Naozaj sa vydesila.

„No konečne, ty krava..."

Prsty jej jemne odmotali motúz na krku a stiahli kuklu.

Chcela sa na nich osopiť, že tento druh humoru neuzná­va, že to trochu prepískli a že si to s nimi vybaví, a že...

Neosopila sa, nevydala ani hláska, lebo do očí sa jej za­bodli dve ihlice, prenikli jej až do mozgu a bolesť bola taká intenzívna, až jej vyrazila dych.

„Auu..." vzdychla a zaťala zuby.

Pokrútila hlavou, ale bolesť neustúpila, nemohla jej ujsť. Bodajúcim ihlám nedokázala uniknúť. Žmúrila a zo zovre­tých viečok sa jej prepasírovali prvé slzy.

„Vypnite to, debili!" zasyčala na vtipné spoluhráčky, keď pochopila, že to nie sú ihlice, ale ostré svetlo zavesené tes­ne nad jej hlavou. „Tak už to vypnite, baby, naozaj to bolí!"

Konečne mohla ako-tak pootvoriť oči a rýchlym boles­tným žmurkaním ich vysušila natoľko, že začala vidieť. Videla čierne ruky, ako odťahujú stojan s reflektorom za jej hlavu, a konečne začula aj prvý zvuk - škrípanie kovové­ho stojana na betónovej dlážke. Svetlo sa okamžite stlmilo a miestnosť sa zahalila do milosrdného mäkkého pološera. Ešte párkrát zažmurkala a konečne videla všetko.

Možno by bolo lepšie mať na hlave kuklu a nevidieť nič.

Ležala v pivnici. Uvedomila si to okamžite, ako nasala zatuchnutý vzduch nasiaknutý vôňou vlhkých kameňov. Aj na chate mali kamennú pivnicu, otec bol na ňu veľmi hrdý a často sa pred návštevami chválil, ako dobre urobil, že sa nedal nahovoriť na obyčajnú betónovú, ale investoval a dal si ju urobiť z kameňa. Odmalička poznala vôňu vlh­kého pivničného kameňa, nemohla sa pomýliť.

Nemohla sa pomýliť ani v hodnotení svojej situácie. Bolo to vážne. Pokúsila sa pozrieť nabok, ale videla len igelito­vú stenu sotva pol metra od hrany stola. To isté na druhej strane. Igelit z nejakého starého fóliovníka ju obkolesoval koldokola. Kým sa vrátili čierne ruky, stihla ešte nadvihnúť hlavu a zbadala si zápästia. Konečne pochopila, čo ju tak pevne držalo na stole - železné obruče! Ležala na stole ako na dereši a presne ako na dereši ju k nemu pútali ozajstné železné obruče. Cítila ich na členkoch, kolenách, okolo pásu, na zápästiach, na lakťoch a...

Spoza hlavy sa k nej priplichtili čierne ruky a posledná obruč jej objala krk - koniec obzeraniu.

„Zdena..." zaprosila, „alebo kto ste... Prosím vás, pusti­te ma! Čo to má znamenať? O čo tu ide?"

Posledná obruč okolo krku ju znehybnila úplne - ostali jej už iba oči, nimi ešte mohla slobodne pohybovať.

„Prosím vás..."

Stále neodpovedal.

Zápasiť s obručami nemalo zmysel, asi ani kričať. Pár­krát sa zhlboka nadýchla a prinútila sa uvažovať. Dosť ná­mahy jej dalo zvládnuť paniku, ale zvládla ju. Nemala inú možnosť, len čakať, čo sa stane.

Igelitová stena sa zatriasla, rozostúpila sa a nahol sa nad ňu. Konečne ho zbadala - naschvál sa nahol do jej zorné­ho poľa.

Celkom fešák, bol to chalan z parkoviska. Chalan by bol v poriadku, ale to, čo mal oblečené, ju vydesilo. Nemal čier­ne ruky - boli to hrubé čierne rukavice povyše lakťov. Na krku mu visela hrubá biela gumená zástera, kam až siaha­la dolu, to nemohla vidieť.