Štefánikove fotografie z celého sveta odhaľujú pred nami novú dimenziu tohto mimoriadneho človeka. Dimenziu, ktorá sa opäť rozpína medzi Štefánikom-vedcom a Štefánikom-umelcom. Fotografický aparát bol v tom čase nevyhnutnou súčasťou výzbroje vedca-astronóma. Štefánik však tento prístroj zrejme používal s vášňou jemu vlastnou nielen ako vedecký nástroj, ale aj ako médium, ktoré dokáže dokumentovať svet a zachytiť neopakovateľný okamih. Fotografie, ktoré robil na svojich cestách, sú na jednej strane cenné dokumenty a na strane druhej majú neopakovateľný citový náboj, ktorý prezrádza umelca. Štefánik hľadal nielen vonkajšiu tvár krajiny a ľudí v nej, ale aj ich dušu. Melancholická krajina južného Ruska a Turkestanu, patetický majestát skalných brál, ale aj nepatetická, celkom prirodzená radosť zo života, zakódovaná v bujnej vegetácii tichomorských ostrovov.