Zachované zápisky z pozostalosti manželov Márie Jančovej a Františka Hečka, ktoré si viedli od roku 1936 až do roku 1960, keď prozaik zomrel, majú denníkový charakter.
V období do konca vojny je dominantnou témou najužší rodinný okruh, výchova a zdravie detí, najmä tragická choroba mladšieho syna. V záznamoch, ktoré nasledujú po roku 1948, sa už zrkadlí ambivalentné postavenie talentovaného a zároveň oficiálneho tvorcu, účastníka literárneho života, ale aj „verejného činiteľa“, človeka, ktorý sa v spisovateľskom „svete“ ocitol pomerne neskoro a ktorý sa s týmto prostredím nikdy celkom nezžil. Jeho komentáre sú zamerané najmä na literárny život 50. rokov. Hečkove denníky sú predovšetkým príbehom silného vzťahu dvoch ľudí a históriou ich rodinného mikrosveta, ale aj subjektívnym, vo svojej zaujatosti dodnes zaujímavým svedectvom o štvrťstoročí kultúrneho života na Slovensku.